Milí Staroknihári,
v prvom rade by som vám chcel popriať príjemnú nedeľu. V dnešnom blogu vám predstavím knižku, ktorá ma veľmi bavila...
Do rúk sa mi dostala kniha s názvom Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918, od ktorej som si od začiatku sľuboval veľa. Príbeh je rozprávaný slovákom Samuelom Činčurákom, ktorý slúžil počas prvej svetovej vojny ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Nebol však dôstojníkom alebo poddôstojníkom, pri ktorých by sa ešte podobné zápisky dali očakávať, vzhľadom na ich vyšší komfort počas vojny. Samuel bol obyčajným vojakom (zásobovanie frontu) a o to cennejšie sú jeho zápisky, ktoré boli zaznamenávané s krátkym časovým odstupom od prežitých skutočností. Jeho viac ako 300-stranový rukopis jasne hovorí o tom, že sa jedná o text, ktorý nebol písaný povrchne. Práve tieto skutočnosti boli argumentom, prečo som po knihe siahol aj ja.
Ak si hovoríte, nuž Miloš, ale mne je tá prvá svetová vojna trošku vzdialená, neorientujem sa v nej až tak dobre. Nevadí, úvod knihy (cca 40 strán) vás vtiahne do reálií, rozprestiera stôl plný faktov a myslím, že do istej miery kopíruje aj cestu samotného Samuela Činčuráka. Jeho vojnové dobrodružstvo sa začalo v Srbsku, z ktorého sa presunul na Ukrajinu a neskôr do Talianska.
Musím sa priznať, že spomínané strany som čítal s napätím a nedočkavosťou, kedy sa mi rozoznejú v hlave slová Samuela Činčuráka. :-) Dočkal som sa, denník sa otvára a hltám stranu za stranou. Dynamické, častokrát podrobné opisy prostredia, ľudí, vzťahov...
Knižka je skvelá, číta sa ľahko a rovnako ľahko vás vtiahne do zimy, hluku, hladu, starostí či malých radostí prvej svetovej vojny.
Nadchla ma natoľko, že sme sa rozhodli pre netradičnú spoluprácu s tvorcami knihy s cieľom obohatiť práve vás. :-) Aktuálne ju teda nájdete aj v našej ponuke.
Nerád by som vám prezrádzal príliš veľa zo samotných zápiskov, avšak menšia ukážka je určite na mieste:
UKÁŽKY ZO ZÁPISKOV (ALKOHOL, PROSTITÚTKY, SMRŤ)
Kapitola VII. (Srbsko)
Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch – tí, čo mali s koňmi ísť, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. bol prísno zakázal, že nesmia piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď on chce a má k tomu príležitosť? Stotník bol zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť, no čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa ošmietali po kukuriaciach kolo nás a keď dakto šiel ta na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil. Jedného dňa náš jeden vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrti, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ona ukiazala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!“ „Nak žije pán kadet!“ znelo z viacej hrdiel, aj sám som schvaľoval rozsudok mladýho dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tu otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už bola aj cholera začala.
Ak máte blízko k histórii určite si prídete na svoje aj na blogu Miša Šestáka, kde na vás čaká viac ako 40 skvelých článkov.
Miloš