Milí Staroknihárí, dnes sa spolu pozrieme na útlu knihu, ktorá je nositeľkou spomienok rodiny Jordánovcov. Neviem si predstaviť krajší úvod ako ten, pri ktorom sa vrhneme v ústrety minulosti. Bez zbytočného naťahovania, poďme na to.
Musím sa priznať, že tajomstvá knihy som začal odhaľovať postupne, ba priam náhodne. Na prvý pohľad je kniha všedná, nezaujme ani kvalitou väzby, zlatistou oriezkou, veľkostou či farebnosťou. Cestu k nej si človek hľadá ťažšie, avšak po tom čo prevrátim titulný list nemôžem uveriť tomu na čo sa pozerám.
“Tvé vzpomínky, drahý tatínku, nanesla jsem na tyto stránky, bych je uchovala na věčné časy naši rodině. U velké lásce k Tobě, přijmi ji od své vděčné dcery Zdeny”
Je to presne ten moment, kedy si opäť hovorím ako hlúpo som naletel všednej bordovej farbe väzby. Odrazu vnímam krehkú intimitu knihy, ktorú do nej vkladala Zdena, dcéra Jana Jordána. Jej cieľom bolo uchovanie rodinnej spomienky pre ďalšie generácie Jordánovcov. Uvažujem nad tým, či by bola rada, keby vedela, že jedného dňa budem o nej písať na internete. Neviem ale pevne dúfam, že by nenamietala. Kniha bola vytlačená v roku 1947, ani nie dva roky po druhej svetovej vojne. Azda práve vojnová skúsenosť ju priviedla k potrebe uchovávať, konzervovať rodinné spomienky. Uvedomovala si krehkosť života? Viem len toľko, že jej cieľ sa čiastočne splnil. Kniha žije a s ňou aj spomienky jej otca, ktorý na 22 stranách opisuje cestu zaoceánskou loďou, ktorá nebola vôbec ľahká.
Po pár minútach som na konci príbehu a nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Na nasledujúcej stránke čítam “Vytiskla knihtiskárna Františka Navrátila v Otrokovicích v pěti výtiscích”. Áno čítate správne, v pěti.
Dúfam, že jeden výtačok ostal aj v rodine Jordánovcov, predsa len je to už 73 rokov. Ak by ste vedeli viac o tomto príbehu, knihe či rodine, tak budem rád keď sa s nami podelíte o vaše informácie dole v komentároch.
Ďakujem vám za čas, ktorý ste s nami strávili pri tejto neobyčajnej knižke a prajeme vám príjemný deň.